Anton Habovštiak: Ako bol kráľ Matej na Orave (voľne)

Kráľ Matej rád vandroval po svete všelijako popreobliekaný, raz za sedliaka, inokedy za tuláka, alebo žobráka. Raz prišiel aj na Oravu. Len čo zazrel dedinu, preobliekol sa za vandrovníka a povie stráži, čo ho sprevádzala:

"Vy trocha počkajte tu za dedinou a ja pôjdem skúsiť, čo sú tu za ľudia."

I vykročil potom sám na cestu a zastavil sa v hore, čo rástla neďaleko cesty, lebo videl, že sa tam akási žena zohýna a po zemi jednostaj čosi hľadá. Kráľ Matej
prišiel až celkom k nej a tu vidí, že ženička jahody zbiera, i pozdravil sa jej:

"Dobrý deň, tetka! A odkiaľže ste vy?"

"No, ľa, aké zvedavé mládenčisko...!" zvolala ženička a vystrela sa, lebo sa chcela prizrieť, kto to na ňu povoláva.

Keď zočila pred sebou neznámeho človeka, trocha sa zarazila a potom povie:

"Ale zo Žaškova, skadeže by som mohla byť, keď len táto dedina je tu nablízku."

Kráľ Matej sa robil, že je veľmi zvedavý, nuž nazrel jej hneď aj do krčiažteka, v ktorom mala nazbierané drobné jahody a usúdil, že ich tam môže mať dačo vyše pol holby. Potom sa na ňu usmial a opýtal sa jej znova:

"Ženička, a či by ste mi z tých jahôd nedali?"

Žaškovčanka si ho ešte raz poriadne prezrela, ale veru by si nikdy nebola pomyslela, že je to kráľ. Keď však videla, že je veru hodne mladší ako ona, ba taký mladý, že by mu mohla byť aj materou, nuž celkom pokojne a bez strachu mu povedala:

"Jaj, synu môj, veď ty si ešte mladý, natrhaj si sám a nie tuto od starej ženy drankať. Veď ja, synak, na groš robím, keď jahody zbieram."

"Ale veď mi ich len dajte, dobre vám zaplatím," núkal sa kráľ.

"Ej, taký mladý človek, a nechce sa mu ani len jahody zbierať! Nuž ty sa veru môžeš ľahko vo svete stratiť a do veľkej biedy prísť, ak sa ti nechce robiť," poúča ho ženička. "Ale keď ich tak veľmi chceš, nuž vezmi si ich, nech sú ti na úžitok!"

Kráľ vzal krčiažtek a žene vyplatil na dlaň päť zlatých dukátov. Nuž nie čudo, že veru žena zhíkla, keď mal odrazu v ruke toľko peňazí.

Kráľ Matej sa potom pobral znova na cestu a zastavil sa pri dedine, kde ho čakali ostatní.

"Veru ste sa aj dozvedeli dačo v tej hore?" vypytuje sa jeden zo služobníkov.

"Ľudia tu budú veľmi robotní a učia mladých poriadku hneď od mala."

                                                                       
Z knihy Zlaté dukáty pod Chočom (Habovšiak, Anton: Zlaté dukáty spod Choča. Mladé letá, Bratislava, 1970.)